“Kráľovská” cyklocesta

Kráľovská

Názov tohto príspevku, Kráľovská cyklocesta, znie honosne, ale neviem ako ináč mám nazvať výlet, kde som bol na troch miestach, ktoré to mali v názve: Kráľova hoľa, Kráľova studňa a Kraľovany.

Radšej idem pekne po poriadku. Naša túra (boli sme dvaja, ja a kamarát Maťo, preto množné číslo) začala v jedno letné sobotné ráno. Išli sme prvým vlakom do Bratislavy a odtiaľ rýchlikom do Popradu. Cestu slovenskými železnicami asi netreba bližšie opisovať. Napriek tomu, že sa mi zdá vždy dlhá, zažijem príjemné a aj menej príjemné stretnutia. Ale v ten deň bola cesta celkom pohodová a okolo obedu sme už boli v Poprade. Tu končí na pár dní hromadná doprava a začína cykloturistika.

Poprad – Kráľova hoľa

V meste pre istotu dokupujem náhradnú dušu a ideme na obed (samozrejme halušky, bez toho to nejde). Nasadneme na bicykle a už ideme smer Vernár. Cestu zatiaľ poznám, po cyklistickej stránke, iba z opačnej strany, keď som išiel v roku 2013 do Krakova. Je teplo, ale zatiaľ to ide pekne. Ani neviem ako a už sme vo Vernári. Krátka prestávka a ide sa ďalej, stretáme veľa cyklistov a ešte viac motocyklistov. Pri prameni Hrona si naberieme vodu, prehodíme pár slov s motorkármi a ideme ďalej. Klesáme a popri tom míňame viadukt. Telgárt a “zrazu” vidíme odbočku na Šumiac, akoby blesk z jasného neba a hneď začíname stúpať. Sme v Šumiaci a ja som rád, že som to vyšliapal až sem. Ešte sme ani nezačali a ja už mám najľahší prevod. Je dosť teplo, na malom “námestíčku” nachádzame aspoň trochu tieňa a tak dávame pauzu. Potom už pokračujeme podľa značenia po trase. Po nejakej dobe opúšťame obývanú časť a Cesta sa pocitovo dvíha stále viac a viac. Asfalt vystriedal štrk a mne akosi dochádza dych. Dohodol som sa s Maťom, ktorý má ešte stále dosť síl, že môže ísť ďalej a stretneme sa až hore. Pomaly, naozaj veľmi pomaly, sa dostávam po Predné sedlo. Už som snáď vystriedal všetky cyklistické polohy, v sede, v stoji, popri bicykli (to nie je moc cyklistické). Vodu už žmýkam z fľaše. V tej chvíli som netušil ako dlho ešte pôjdem. Stále som si v druhej fľaši šetril asi 2 dcl vody. Jedlo som nemal a prišiel na mňa strašný hlad (tzv. hladak). Zbadal som tam maliny a tak som sa do nich pustil, zbieral som ich popri ceste. Postupoval som rýchlosťou dva kroky za minútu. Niektoré maliny mali hnusnú chuť a iné výbornú. Za cca pól hodinu, čo som sa zaoberal touto aktivitou sa mi možno podarilo zjesť zo štyri hrste malín. Dobil som si trochu “baterky” a plný sily nasadám na bicykel a hneď po dvoch otočkách na pedáloch aj zosadám. Svaly mi za ten čas stuhli a tak sa musím trošku zahriať. Potom striedavo buď šliapem na najľahšom prevode, alebo kráčam popri bicykli. Našiel som po ceste aj studničku a tak som si nabral vody do oboch fliaš a aj som sa opláchol. Výhoda je, že od smädu neodpadnem a nevýhoda, že mám o štyri kilá väčšiu záťaž. Vôbec som netušil, že tá batožina mi zoberie toľko síl. Keď už konečne vychádzam na prvé výhľady, tak zisťujem, že už asi nestihnem západ slnka na Kráľovej holi. Zmierujem sa s tým a idem už iba prechádzkovým štýlom. Vyberám z brašne fotoaparát, keby niečo. Ani som si to neuvedomil a zrazu je tam opäť asfalt, ale je presne taký hnusný a dopraskaný ako na videách, ktoré som videl na youtube, tak to už asi nebudem ďaleko, lenže oni to tam točili smerom zhora a ja idem nahor. Západ slnka si užívam v jednej zo zákrut a teším sa, opretý o zábradlie, z výhľadu na Vysoké Tatry. Potom už za šera prichádzam úplne unavený na Kráľovu hoľu a Maťo ma zachraňuje tyčinkami a koláčom. Zisťujem, že už tam je dve hodiny a tak dnes asi jediné čo bolo pokorené (okrem Kráľovej holi) bolo moje ego.

Kráľova hoľa – Staré Hory

Ráno vstávame svieži, v noci teplota klesla na 12°C a to je ešte znesiteľné a v tých horúčavách aj osviežujúce. Spali sme na schodoch pred vysielačom. Hoci bol spln, čo by mi za bežných okolností vadilo, vďaka včerajšej únave som sa aj kvalitne vyspal. Maťovi bolo trošku chladno, mal len tzv. alumatku, ale je to ostrieľaný turista a tak ako vždy sa nesťažuje. Dáme raňajky, nabalíme bicykle, pozrieme výhľady a ideme na zjazd. Je nedeľa a tak by sme ešte chceli niekde po ceste stihnúť sv. omšu. Úseky, ktoré boli včera tak náročné, sú opäť náročné, lebo s plne naloženým trekingovým bicyklom človek veľmi rýchlo naberá rýchlosť a to je dosť nebezpečné. Skoro sme prešvihli aj studničku, vlastne Maťo ju aj prebehol. Ja som sa zastavil a nabral som opäť vodu a samozrejme, že aj pre neho. Potom som ho dobehol a išli sme ďalej. Paráda a už si to “valíme” a ide to pekne dole. Zrazu kľučkujeme pomedzi kamene a ja “šikovne” seknem zadné koleso, našťastie len zadné. A zrovna úsek kde pekne hreje slnko a chýba tu tieň. Hádžem bicykel hore kolesami a idem meniť dušu. Maťo zatiaľ vyťahuje pumpičku, ktorú šikovne zlikvidujeme (niečo sa stalo so spätným ventilom) a tak vyťahujem aj ja malú pumpičku a na striedačku hustíme koleso. Asi som mal ťažkú  batožinu, koleso som na týchto plášťoch ešte nesekol (a to som s nimi bol od roku 2013 asi vo všetkých terénoch), bola to skrátka smola. Ideme ďalej a prichádzame do Šumiacu cca sedem minút pred omšou. Tak to nám vyšlo 🙂 Akurát, že sme sa pri výmene defektu pekne zaprášili. Asi preto, že sme ešte prehadzovali predný (menej zjazdený) plášť za zadný. Umývame si veci a dávame si “slušnejšie” turistické oblečenie. Po omši pokračujeme k ceste 66 a smerujeme na Banskú Bystricu. Je veľká horúčava a protivietor. Jediné pozitívne je to, že aspoň klesáme. V Polomke sa zastavujeme na obed, dáme si aj zmrzlinu a potom pokračujeme. Horehroním sme už išli opačným smerom. Ako som už spomínal vyššie, je mi to tu blízke. Teraz však je tu strašne teplo. Fúka proti nám teplý vietor a tak lapáme po dychu a iba ideme rovno za nosom. Cesty sa na viacerých úsekoch opravujú a sú tu dopravné obmedzenia, to sa však našťastie cyklistov netýka. V Banskej Bystrice sa dohodneme (menšia výmena názorov), že na Kráľovu studňu už dnes nedokážeme prísť a tak sa ideme ubytovať do Starých Hôr. Je to pútnické miesto a nie je to až taká zachádzka.

Staré Hory – Chata pod Borišovom

Ráno sa zobúdzam v mäkkej posteli, trošku nezvyk. Keby sa to nedalo vydržať, tak mal som aj plán B, spacák a karimatka. Po raňajkách (ktoré boli v cene a boli vynikajúce) sa pobalíme a vyrážame vpred. Zastavíme sa na pútnickom mieste. V tichosti pobudneme, každý sám za seba a svoje úmysly, načerpáme vodu a pokoj, a ideme smer Kráľova studňa. Po dvoch dňoch cyklistiky cítim, že telo stále nemám regenerované, ale najlepšia regenerácia je asi na bicykli. Ideme smer sedlo Šturec. V Dolnom Harmanci v potravinách si pre istotu dokupujem energetické zásoby a stúpame ďalej. Niekde za Horným Harmancom sa odpájame od cesty a ideme po ceste, ktorá vedie k hotelu Kráľova studňa.

Je to cesta pre hostí hotela. V letnej sezóne tadiaľ jazdí aj autobusová doprava, aj keď netuším ako to dokáže, ten vodič musí byť profík. Cesta je opäť rozpálená, ale čím viac vchádzame do lesa, je príjemnejšie. Opäť je to cesta skôr pre horské bicykle a bez batožiny. V určitých úsekoch idem popri bicykli, ale teraz to nie je od únavy, ale nechcem seknúť plášte. Postupne sme sa dostali nad úroveň lesa a akoby zrazu nás les “vypľuje”.

Opäť sa nachádzame na hôľnych vrchoch, ktoré sú obrastené trávami. Môj žalúdok by už aj niečo do seba prijal a tak ideme pozrieť do hotela, či majú niečo uvarené. Hneď pri stojanoch na bicykle sa stretáme s našim mechanikom na bicykle a jeho partiou. Chvíľku sa porozprávame o trasách a tak. Oni prišli cez Bystrickú dolinu a vracajú cez Krížnu na Donovaly. Dáme obed a aj oni si dali obed a lúčime sa s tým, že sa možno stretneme. Po Krížnu ideme spoločným smerom. My sme si ešte išli nabrať na Kráľovej studni vodu z prameňa. Oni nás medzi tým predbehli a tak sme sa len tak za jazdy rozlúčili a popriali si šťastnú cestu.

Napriek tomu, že tu poriadne prefukuje, tak tu je príjemne. Z Krížnej sa už nedá ísť bicyklom, tak sme išli aspoň popri bicykloch. Prechádzame cez dva najvyššie vrchy Veľkej Fatry (Pustolovčia 1595, Ostredok 1592). Popod Ploskú, kde sa dostávame na Chatu pod Borišovom a tu sme sa aj ubytovali. Je to nádherná chata, namiesto žiaroviek tu svietia petrolejky a nie je tu ani signál. Jedným slovom nádhera. Dokázal by som tam byť aj viac dní. Zaspávam.

Chata pod Borišovom – Kraľovany

Ráno vstávame ešte skôr ako sa dajú objednať raňajky a tak si dávame aspoň tyčinky. Maťo chce ešte vybehnúť na vrch Borišov, mne sa nechce. Čakám ho pri chate a obdivujem krásu okolia. Je to tu ako v rozprávke. Maťo to dal o polovicu rýchlejšie ako je písané na turistickom značení. Ešteže som s ním nešiel, zas by sa čakalo len na mňa. Potom už pomaly klesáme peši popri bicykloch do Ľubochnianskej doliny. Je to údajne najdlhšia dolina na Slovensku a je dlhá 25 km. Klesáme popri salašu a chodníky sú poznačené kravskými stopami. Potom si načerpáme vodu v prameni  a postupne vchádzame do hustého lesa. Ideme opatrne a oči máme dokorán, lebo v tejto doline je vysoký výskyt medveďa, nechceme mu nechtiac skrížiť cestu. Držíme sa turistickej značky. Už vidíme zvážnicu a tak nám ostáva prekonať ešte prekážku z kopca na zvážnicu. Bez bicykla by to nebol problém, ale prejsť cez korene dole svahom a s naloženým bicyklom pod pazuchou? Tak to už je slušný výkon. Teraz sú tu dve cesty, doprava turistická a doľava zvážnica. Podľa Maťovej mapy by sme mali ísť po zvážnici a tak si to prezeráme. Je okolo deviatej hodiny ráno. Ticho tu stojíme nad mapou, s opretými bicyklami o seba. V tom sprava, spoza húštiny, vychádza v úplnej tichosti niečo veľké a tmavé. Najprv som si myslel, že to niekto venčí írskeho vlkodava, ale tie kroky sú akési iné. Našľapuje pekne za sebou, to asi bude niekto, kto tu býva. Kto by predsa venčil psa 25km od obce? Áno je to vlk, v celej svojej kráse, divoké zviera, ktoré si kráti cesty krížom cez turistický chodník. V tom sa pozrie doprava a vidí tam dvoch turistov obložených mapou a bicyklami. Celé naše “stretnutie” mohlo trvať tak tri až päť sekúnd. Neboli sme od seba bližšie ako 50 metrov, ale aj tak na to asi nikdy nezabudnem. Keď nás zbadal, napol všetky svaly a rýchlym obratom zmizol tam, odkiaľ práve prichádzal. Bol to iba okamih, človek by ani nestihol vysloviť: Aha vlk! Pravdepodobne to je zážitok, ktorý sa mi už nikdy nezopakuje a preto som rád, že som tam nebol sám. Nebudem si aspoň myslieť, že som mal halucináciu.  Čakali sme medveďa, ale o vlkovi sa nám ani nesnívalo, je to skvelé.

Potom sme nasadli na bicykle a išli sme doľava po zvážnici, ktorá po pár kilometroch vyústila na asfaltovú cestu. Po nej sme sa dostali do Ľubochni a odtiaľ po ceste, popri Váhu, až do Kraľovian. Tam sme si dali chutný obed (samozrejme, skvelé bryndzové halušky). A potom sme išli na vlak, kde sa opäť z cykloturistov stali bežný cestujúci.

Celá túra by sa dala rozdeliť kľudne aj na dve. Prvá polovica bicyklom a druhá polovica na pešo, tam nám bol miestami bicykel len na obtiaž. Určite sa chcem ešte vrátiť na bicykli (bez batožiny) na Kráľovu hoľu a do Veľkej Fatry  bez bicykla.

Ak si bol/a na týchto miestach, vieš si predstaviť ako mi tam bolo. Ak nie a oslovil Ťa tento článok, neváhaj a choď za svojím dobrodružstvom.

 

 

 

Pridaj komentár