Schneeberg ponad roklinu Weichtalklamm

Schneeberg

Náš pokus z januára, prejsť na Schneeberg cez roklinu Weichtalklamm bol nad ľudské sily. Tentokrát však roklinu vynecháme a ideme ponad ňu. Bol to dobrý nápad, sem tam boli do nej výhľady. Ani z ďaleka to tam nevyzeralo tak divoko, ako v januári.

Prvú prestávku si dávame na mieste, kde sa vychádza z rokliny na zvážnicu. Dávame si ju tak trochu aj z nostalgie 🙂 Potom už stúpame po nových trasách hore. Zo začiatku ideme ako keby po potoku, tu človek ocení nepremokavú obuv, potom postupne už ideme lesom.

Chvíľku zmena, míňame Krenkenkogel, obľúbené miesto pre “ferratistov”. Aj vo chvíli, keď sme tadiaľ prechádzali, sa dvaja ľudia chystali na výstup.

Pokračujeme a stále iba matne tušíme, kde nás les “vypľuje”. Odhadom už sa blížime k miestu, kde zvyčajne schádzame zo Schneebergu. Hneď ako sme v pásme kosodreviny a máme prvé otvorené výhľady, zisťujeme, že sme sa moc nemýlili. Sme z opačnej strany rokliny, na mieste, ktoré si obyčajne fotíme.

Ideme rovno smerom na vrchol Klosterwappen s výškou 2071 m.n.m. (resp. jeden z vrcholov, ten najvyšší). Z počiatku sa zdá byť tak blízko. Ľudia vo veľkosti mravčekov na vrchole, nám dávajú nekompromisne poznávať, že ešte je to dosť ďaleko.

Ako tak stúpame a blížime sa k vrcholu, vrchol sa zahaľuje viac a viac do hmly. Keď konečne dorazíme na vrchol, Maroš vyberá kamerku a na nej mu hneď namŕza objektív. Fotoaparáty ani nevyťahujeme, len sa rýchlo presúvame na našu starú známu Fischerhütte (2049 m.n.m.). Varíme si polievku a vínko, aby nás prehrialo. Našťastie tu nechávajú mimo sezóny otvorenú predsieň a tak človek tu môže zostať v bezvetrí a nečerpať nové sily.

Prestávka padla vhod a aj keď se nám to nezdalo, boli sme tu dve hodiny. Obliekame na seba všetko čo máme, nasadzujeme mačky (stúpacie železá) a ideme do víchrice. Vietor na vrchole dosahoval vysokú rýchlosť. Snehové “ihličky” bodali ako rozzúrené včely. Stále nás to ťahalo doľava, ale my sme potrebovali ísť doprava. Potom sme dávali turistické palice kolmo na stenu, museli sme sa od nej ako keby odtláčať. Jediné čo sme vedeli, že musíme sa dostať čo najrýchlejšie pod vrchol.

Zrazu nám ostalo teplo, už sme dostatočne ďaleko pod vrcholom. Je tu aj kosodrevina, vietor bolo stále počuť, ale už sme boli mimo jeho dosahu. Cesta dole sa nám zdala nekonečná, radšej ani nebudem opisovať, ale nakoniec sme prišli až k autu.

Tak skoro touto stranou na Schneeberg nepôjdeme. Je to snáď najdlhšia trasa čo sa dĺžky km týka, ale je to dobrá skúsenosť. A navyše máme výstup, na tento náš obľúbený kopec, z inej strany.

Trasa: Weichtalhaus-Kienthalerhütte-Klosterwappen-Fischerhütte a späť

 

Pridaj komentár